Prechod Tenerife v barefootoch – 100 km a jedna výzva za druhou

Majú barefoot topánky na viacdňový trek vôbec zmysel? Nikola to išla zistiť na vlastnej koži — spontánny výlet na Tenerife, príliš ťažký batoh a prekvapenia, ktoré nečakala.

Čo sa stane, keď sa v novembri spontánne rozhodneš odletieť na stokilometrovú prechádzku? Dostaneš sa na najvyšší vrchol Tenerife Pico de Teide naozaj aj bez povolenia? A je vôbec dobrý nápad obuť si na to barefooty?

Prečo práve pešo?

Posledných pár rokov je chodenie po našich kopcoch aj po väčších horách jednou z mojich najobľúbenejších činností. Z neznámeho dôvodu mi trýznenie sa v nejakom krpáli s vidinou výhľadov a (najmä) jedla príde ako skvelo strávený čas. Občas premýšľam, že by som mohla nejakú dovolenku stráviť aj inak než tak, že niekam pôjdem pešo. Možno by som jednoducho mohla ležať kdesi v rezorte a po pol hodine sa otáčať na ležadle. Problém však je, že jedlo – či už to, čo vytiahneš z batoha, alebo to kúpené s vysokohorskou prirážkou – chutí jednoducho najlepšie po tom, čo niekoľkokrát prežiješ klinickú smrť.

S touto filozofiou a jedným týždňom dovolenky, ktorý bolo nutné si vybrať, som sa celkom náhodou ocitla na GR 131 na Tenerife. Tešila som sa na výstup na najvyššiu horu Španielska, na paellu, slnečné počasie a fajn ľudí. Všetko však nakoniec dopadlo trochu inak…

Barefooty do hôr? Prečo nie!

Na Tenerife sa dá cestovať celý rok, no počas našej zimy sú tu ideálne podmienky na hiking. Teplota tak akurát okolo dvadsiatich stupňov a s tým súvisiace aj menšie množstvo vody na chrbte.

Ak máš rovnakú sadu úchyliek ako ja – lásku k horám a lásku k barefootom – skôr či neskôr narazíš na problém, aké topánky teda nosiť do hôr, keď nám všetci stále opakovali, že do hôr predsa treba pevnú obuv.

Keď som balila na GR 131, povedala som si, že si ich jednoducho vezmem. Predstava chodiť v pevnej obuvi ma totiž naozaj desila. Rozumej: za posledných pätnásť rokov som vyskúšala rôzne pevné značkové topánky – a zo všetkých som vždy skôr či neskôr mala pľuzgiere. Po prechode Nízkych Tatier som dokonca jedny také nechala pri kontajneroch na konci treku.

Konkurz na terénne topánky u mňa vyhrali SALTIC OUTDOOR FLAT. Zo všetkých športovejších verzií bosonohých topánok, ktoré náš trh ponúka, mi boli najpohodlnejšie. Z predchádzajúcich výletov som tiež vedela, že ma nikde netlačia, sú vďaka veľkému okopu odolné a zvládnu aj nejaký ten dáždik. Chodila som v nich na jednodňové výlety a vždy to bolo v pohode. Toto bolo prvýkrát, keď som vedela, že ma čaká slušné prevýšenie a približne sto kilometrov.

Čo si zbaliť na Kanáre v zime

Teploty sa tu pohybujú od vyslovene letných až po skutočne zimné. Čím bližšie si k najvyššej hore Španielska, tým je teplota nižšia a klesá aj pod bod mrazu. Treba si teda zbaliť aj veci, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nezmyselné… napríklad rukavice. Z oblečenia tak balím všetko v rozpätí medzi kraťasmi a páperovou bundou.

Kempovanie sa tu mimo národného parku toleruje, a tak balím stan, karimatku a spacák. Nesmie chýbať varič a jedlo na pár dní. Je to tiež ostrov s nedostatkom vody, a tak sa psychicky pripravujem na nosenie väčšieho množstva na chrbte. Samozrejme nesmú chýbať turistické palice, lekárnička a vlhčené obrúsky. Dokopy mi to robí 12 kg.

Prvý deň: Misia plynová kartuša

Po prílete sa presúvam na sever ostrova a ubytujem sa v najlacnejšom hosteli. Bohužiaľ aj najlacnejší tu znamená 800 Kč. Celé ďalšie dopoludnie zháňam plynovú kartušu. Prejazdím miestnou MHD celé mesto a keď sa už zmierujem s tým, že budem ako Reese Witherspoon vo filme Divočina, predavač z Decathlonu ma pošle ešte do obchodu Merlin, kde kartušu naozaj majú. K môjmu šťastiu v nešťastí len tú 500 g. Do môjho batoha sa už teraz nezmestí navyše ani papierová vreckovka a autobusom vyrážam na začiatok trasy. 

Rozhodla som sa začať v La Esperanza, vyraziť však môžeš aj z Arony alebo si trasu predĺžiť podľa seba. Keď s veľkou slávou konečne vyrazím, už je poobede. Celá nedočkavá sa potím do prvého stúpania a nepríjemne ma prekvapí ťažoba batoha. Hneď ako sa ponorím do lesa, stretnem troch ľudí, potom už nikoho. Tak nejako som si predstavovala, že tu bude rušnejšie. Starosti mi robí vietor… konáre sa tu ohýbajú a márne pozerám po mieste, kde by sa dal postaviť stan. Zachraňujú ma, ako už nespočetnekrát, mapy.cz. Nájdeme prístrešok a mierim k nemu. 

Nočný bobrík odvahy

Ešte som sa ti nepriznala s jednou vecou. Tento výlet bol pre mňa výzvou. Nie preto, že by som šla sama, ale preto, že som sa rozhodla spať sama vonku. Dlhé roky ma to desilo a brzdilo. Teraz som nejako cítila, že nastal čas toto prekliatie prelomiť. 

Keď dorazím do prístrešku, nájdem tam dvoch chalanov. Čo myslíš: odkiaľ sú? Jasné, sú to naši. Bez mučenia priznávam, že som celkom rada – aj kvôli streche, ktorou prístrešok disponuje. Svojho bobríka odvahy odkladám na ďalšiu noc. Ráno nie je po vetre ani stopy, lúčime sa a vyrážame každý opačným smerom. Mojím dnešným cieľom je voda vzdialená 20 km. 

Druhý deň: V Salticoch mi to ide

Celý deň idem v lese. Najprv nastúpam 800 výškových metrov, aby som ich potom zase všetky zišla dolu. V Salticoch sa mi kráča parádne. Občas sa už ukazuje Teide, ešte je však pekný kus ďaleko. Stretávam opäť len pár ľudí a užívam si čas v lese. Keď dorazím k vode, už sa stmieva. Rýchlo staviam stan a varím večeru. Paradoxne si pripadám bezpečnejšie kúsok od prístrešku, kde ma nikto nevidí. Okolo siedmej večer si ľahnem a čaká ma približne dvanásť hodín v mojom stane v tvare rakvy. Les mi vlastne strach nenaháňa – a tie ostatné strachy násilím potlačím. Čo mi v tejto situácii aj zostáva? Samozrejme sa budím pri každom podozrivom zvuku = pri každom zvuku, našťastie som však unavená, a tak sa na dané podmienky vyspím relatívne dobre. 

Tretí deň: Mesačná krajina a strašidelná jaskyňa

Tretí deň sa celá pyšná, že som prežila, rozbehnem ďalej. Cesta je najprv po vrstevnici a potom už prichádza nekonečné stúpanie. Keď dorazím k reštaurácii na hranici národného parku, posilním sa steakom a dezertom. Mám dilemu, čo ďalej… Nakoniec sa na odporúčanie kamaráta rozhodnem pokračovať, hoci viem, že tam je kempovanie zakázané. Mojím cieľom je jaskyňa Montana Blanca. 

Kulisy sa tu menia na takmer mesačnú krajinu a opäť takmer nikde nikto. Hovorím si, že v núdzovom prístrešku určite niekto bude. Nebol. Dorazím tam už takmer za tmy, miesto chvíľu hľadám – je celkom schované a úprimne… celkom strašidelné. Na pokoji mi nepridá ani to, že vidím dve siluety, ktoré pobehujú kdesi nado mnou v horách. Stan nestaviam, pretože tu nenájdem ani jediného pavúka. Fúka tu a je dosť zima. Dnes svoj páperový spacák oceníme. S plánom o druhej ráno vstať a o tretej vyraziť na východ slnka na Teide idem spať. Teda aspoň sa snažím, lenže spánok neprichádza a narážam tu na zvláštny problém. Je tu neuveriteľné ticho. Ticho také, že počujem, ako sa mi otočil vlas v kapucni a ako mi búši srdce. Striedavo zaspávam a budím sa, o druhej ráno si ako zombie sadám a varím kašu.

Štvrtý deň: Keď ti barefooty pokazia plány

Ešte než vyrazím, počujem kroky a hlasy ďalších nedočkavcov. Po napoly prebdenej noci zmobilizujem všetky svoje sily a vyrážam tiež. Stúpanie je najprv mierne. Je síce tma, ale mesiac a množstvo hviezd nám svietia na cestu. Musím povedať, že to pôsobilo až magicky. Z môjho rozjímania ma vytrhnú strážcovia parku. Podľa múdrych rád na internete, ktoré hovoria, že na východ slnka povolenie nikto nekontroluje, som sa s jeho vybavovaním nejako extra netrápila. No… kontroluje. Mladý Španiel ma nechá na stránke sa zaregistrovať a myslím si, že je hotovo. Všetkým však kontroluje aj výbavu. Mám všetko, na čo si spomenie… kým sa nepozrie na moje topánky. Tuším, že nebude úplne jasať. Že mi však povie, že ma hore kvôli nim nepustí, to mi nenapadlo. Stojím tam, akoby na mňa niekto vylial vedro studenej vody! Skúšam taktiku od tej racionálnej – že v týchto topánkach viem chodiť – až po psie oči, ale nič nefunguje. Hoci k slzám nemám ďaleko, tie odo mňa neuvidí. 

Čo teraz? Nočný pochod a zima

Začína mi byť zima, pretože už tam chvíľu postávam, a tak mi nezostáva nič iné, než vymyslieť alternatívny plán. Musím sa trochu vrátiť a potom sa napojiť späť na GR 131. Po ceste dolu stretávam ľudí, čo idú hore, a srdce mi búši od zlosti. Na chvíľu sa zastavím a pozriem sa nahor. Milujem pozorovať hviezdnu oblohu a rozhodnem sa, že si užijem aspoň tento nečakaný nočný výlet. Pochodujem a pochodujem, stále mi je zima, už však nemám nič ďalšie, čo by som si mohla obliecť. Po dvanástich kilometroch dorazím k turistickému centru, kde je aj reštaurácia a hotel. V myšlienkach dúfam v kávu a raňajky, je takmer osem hodín a slnko sa už pomaly ukazuje. Vojdem do dverí hotela, hneď ma však otočia s tým, že varia len pre ubytovaných. To ma teda poriadne naštve. Namiesto vajíčok si tak dám na druhé dnešné raňajky flapjack. Vonku zmrznutými prstami zohrievam hrejivý vankúšik a bookujem ubytovanie v 13 km vzdialenom Vilaflor. Hodím trasu do máp a vydám sa najkratšou cestou – ako inak než do kopca.

Ako si vybrať všetku smolu v jeden deň

Slniečko už našťastie začína hriať. Keď pripojím mobil na powerbanku, zistím, že sa mi telefón vôbec nenabíja. Batéria hlási 15 % a ja si vyberám slúchadlá z uší. Uvedomujem si, že keby ma strážca parku pustil na vrchol Teide, znamenalo by to, že musím stráviť ďalšiu noc niekde vonku a bez telefónu. Možno to tak vlastne dopadlo najlepšie, ako mohlo. To ešte netuším, akou cestou som sa vydala. Keď som narýchlo vyhľadávala trasu, nevšimla som si, že jedna časť je iba čiarkovaná, teda neznačená. Je to kamenistá cesta z kopca, kde nie je žiadne značenie, len občas vyšliapaný chodníček… a občas vôbec nič. Často tak vyťahujem telefón, aby som vedela, či držím správny smer. Keď sa dostanem na hlavnú cestu, vydýchnem si. Poslednou výzvou sú kamenné schody počas zostupu k mestečku Vilaflor. Tam už moje unavené nohy celkom protestujú a tenká podrážka topánok tomu veľmi nepridáva, no stačí si spomenúť na pľuzgier cez celú pätu na ceste do Santiaga a ide sa mi hneď lepšie. Myslím, že to by na dnes stačilo. Hneď ako dorazím do ubytovania, môj telefón skolabuje. Unavená a hladná sa vyberiem do prvej krčmy na poriadne jedlo.

Piaty deň: Finále pri oceáne

Posledný deň ma už čaká len 18 km do Arony. Trasa vedie najprv lesom, kde nikoho nestretnem. Potom schádza k pobrežiu, kochám sa krásnymi výhľadmi. Odtiaľ sa už autobusom dostanem do Los Christianos, tam mám na dve noci Airbnb. Chcem si ešte pred odletom oddýchnuť a nachytať trochu slniečka.

Ako dopadli moje nohy a čo by som nabudúce urobila inak?

Došla som spokojná bez pľuzgierov a so všetkými nechtami. Topánky tiež vyzerajú – po poriadnom vyčistení – takmer ako nové. Aby som však len nechválila: posledné dva dni treku sa išlo veľa po kameňoch a s tenkou podrážkou to bolo občas otravné. Tento problém sa dá zmierniť tým, že si do topánky dáš vložku (predáva ju výrobca). Topánka sa tak stane pevnejšou. Zvršok topánky zostal po všetkých kilometroch nedotknutý. 

Spätne, o pár mesiacov neskôr a múdrejšia z ďalších prechodov, by som si zbalila menej oblečenia: nohavice stačia dvoje a ponožky tiež. Stan, ktorý vyzerá ako rakva, by som neodporučila. Je neuveriteľne nepraktický – nedá sa v ňom ani posadiť, nieto ešte prezliecť. Je tiež na prvý pohľad jasné, že v stane je iba jeden človek. Svoje ostražité zmysly som sa pri spaní vonku naučila oklamať štuplami do uší a maskou na oči. Vyskúšaj, je to skvelé! Neboj sa, zvuk motorovej píly ťa určite zobudí aj tak. 

A čo ostatné veci, ktoré som si naplánovala? Čo sa týka paelly, obišla som nespočet reštaurácií, nikde mi ju však pre jednu osobu neurobili. Čo sa týka ľudí, prekvapilo ma, aká prázdna bola celá trasa, a tak si žiadne nové kamarátstvo neodnášam. Odnášam si však množstvo zážitkov, zdolaného bobríka odvahy a spálený zadok. No povedz: také dobrodružstvo v hotelovom komplexe nezažiješ.

Ak by si mal(a) záujem prečítať si viac faktických informácií o prechode Tenerife, tu je článok. 

Autorkou článku a fotiek je Nikola Cejnarová – zdravotná sestra s láskou k cestovaniu, horám a káve. Nájdeš ju buď niekde na kopci, alebo na Instagrame.