260 kilometrov, 10 dní a jedny barefooty. Buen Camino!

Príbehy a značky Chôdza, pohyb a zdravie

Aké je to vyraziť v barefoot topánkach na slávnu púť do Santiaga de Compostela?

Poznáš ten pocit, keď sa chceš na všetko vykašľať, dať výpoveď a jednoducho odísť? Niekam. Kamkoľvek. Hlavne preč. Tak neváhaj a choď! Znie to ako klišé z motivačnej brožúrky, ale neboj, v tomto článku o pešej ceste do španielskeho pútnického mesta Santiago de Compostela ťa nečakajú žiadne hlbokomyseľné úvahy o zmysle života ani fotky vyvalených pupkov na pláži.

Toto som vymenila za dobrodružnú cestu pešo po portugalsko-španielskom pobreží, navyše v novembri, najdaždivejšom mesiaci roka. 260 kilometrov s čerstvo doliečeným zápalom členka, bez tréningu, s desať- až dvanásťkilovou náložou na chrbte a v barefootoch. Čo ti budem hovoriť, bol to dokonale nepremyslený plán. Ak ťa láka podobné dobrodružstvo, smelo do toho.

Aby som mala na ceste s kým zdieľať radosti, strasti a boľavé nohy, ukecala som kamarátku Hanku, nech sa vyberie šliapať so mnou. A po ceste sa k nám pridal ešte Karol, nečakane a nepozvaný. Ale o tom neskôr.

Poradná výbava je základ

Na pútnických weboch sa dočítaš, že základnou výbavou na pešiu púť sú hlavne a predovšetkým poriadne topánky. Takže goretexové pohorky s odpruženou podrážkou, ktorá kráča za teba, budú ideál. Lenže môjmu tvrdohlavému ja, čerstvo zamilovanému do barefoot obuvi, môžeš do hlavy tlačiť, čo chceš, aj tak si pôjde po svojom. Tu doslova. Tiež radia neťahať so sebou ťažké veci, nezbierať suveníry a podobné zbytočnosti. Hádaj, koľko vážil môj batoh a koľko z toho boli kamienky na pamiatku.

Ale áno, výbava je základ. Vypolstrovaná krosna, ktorá ťa v teréne podrží a sama veľa neváži (stav na klasické outdoorové značky, tvoj chrbát sa ti poďakuje). Funkčné handry, nech nie si cítiť na sto honov hneď po prvom dni (ospevované merino sa naozaj osvedčilo). A hlavne – poriadna pršiplášť. Pretože počasie vie byť zradné aj v Španielsku. Kto by to bol čakal? My totiž ani nie...

Odkiaľ, kadiaľ a kam na Svätojakubskú púť

Zaujímavosťou tejto púte je, že cieľ je síce len jeden, a to tá malebná katedrála na severe Španielska, no začiatkov sú stovky. Vlastne tisíce. Začať totiž môžeš pokojne aj u seba pred domom a vydať sa jednoducho smer Santiago de Compostela. Skôr či neskôr narazíš na roztomilé žlté šípky, ktoré budú tvojím sprievodcom po celý čas. A vedz, že keď raz začneš žlté šípky hľadať, zrazu na teba budú vykúkať všade.

Trasy vedú aj cez ČR. Pozrieť, či ti nejaká nezačína pod balkónom, môžeš na českom webe Ultreia, kde nájdeš všetky vyčerpávajúce info o ceste, alias camine.

Už dávno nejde len o púť pre veriacich. Na camine stretneš neuveriteľnú zmes ľudí a každý z nich má svoj osobitý príbeh, o ktorý sa s tebou rád podelí. My sme, žiaľ, mali čas na cestu aj príbehy pútnikov obmedzený, takže sme si vybrali jednu z najvyšľapanejších trás – z portugalského Porta, asi 260 km. November nie je práve najvhodnejšia voľba na dlhé pešie túry po okolí, nieto ešte po vzdialenej krajine, o ktorej nástrahách nemáš ani potuchy. A presne o tom predsa dobrodružstvá sú. Takže Buen Camino!

Prvé kilometre, ozýva sa telo a narodil sa Karol

Prší. Prší už večer, keď objavujeme krásu portských farieb, kachličiek, korku a vína. A prší aj dopoludnia, keď zbesilo zháňame credencial, pútnický preukaz (počas cesty doň zbieraš pečiatky a vďaka nemu ti nájdu čistú posteľ v pútnických ubytovniach zvaných albergues). A tak som prvýkrát otestovala vodoodolnosť mojich kožených barefootiek. Držali sa, pravda, úctyhodnú chvíľu. Prvé kilometre po drevenom chodníčku popri oceáne zvládli bravúrne. Nakoniec však podľahli. Čo som im odpustila, pretože keď prší zhora, zboku aj zdola, nemáš šancu. Potvrdili to aj Hankine premoknuté profi pohorky.

Prvý deň. Prvých 22 km. Prvé premoknutie. Radosť a nadšenie sa striedali s myšlienkami: Do kelu, to pôjdeme v daždi ďalších 240 kilometrov? Ešte 9 dní? Tá krosna je akási ťažká. Tie barefooty neboli najlepší nápad. Pršiplášť a vietor nie sú práve kamoši. Nikdy to však netrvalo dlho. Výhľady na oceán a každý ďalší premoknutý, smejúci sa pútnik s pozdravom Buen Camino nedali trudnomyseľným myšlienkam šancu. Camino je totiž také, aké si ho spravíš. A prečo sa trápiť niečím, čo aj tak neovplyvníš. Takže hurá ďalej!

Takto krásne to ide až do chvíle, kým sa nezačne ozývať hlava, ramená, kolená, bedrá a kým nestretneš Karola. Karol sa k nám pridal hneď počas druhého dňa. Vlastne sme sa mu zapáčili a pozval aj kamošov, takže sa ich u nás zabývalo hneď niekoľko. Na najcitlivejších miestach chodidiel. Spolucestujúci na pobavenie.

Ale vieš čo? Vľavo šumí oceán a ty kráčaš po ceste ďalej, pretože chceš, nikto ťa nenúti, a aj napriek pľuzgierom je to fajn. Prší-neprší. Bolesť-nebolesť. Ťažoba myšlienok na deadliny, nesplnené úlohy aj Karola odpadáva a strieda ju jediná dôležitá otázka ľudskej existencie: Čo budeme jesť?

Dážď prší a víno lieči

„Prší dosť, bolí všetko a najviac to bolí z kopca.” takto vyzerajú moje zápisky z polovice cesty. Karma však funguje a to zlé vždy vystrieda to dobré. Stačí aj zdanlivo úplná maličkosť a hodí ťa to späť do pohody. Vykukne slnko. Zazrieš dúhu. Stretneš stádo kráv. Niekto ťa odfotí pri kamennom stredovekom kostole a nemusíš robiť len trápne selfíčko. Alebo si jednoducho na chvíľu vyzuješ topánky a dáš si dobrú kávu. Túto chvíľku radosti odporúčam dopriať si každý deň a zakončiť ju pohárom lahodného portugalského/španielskeho červeného. Alebo troma.

Po ceste sú v kaviarňach aj reštauráciách na pútnikov zvyknutí. S kvapkou úsmevu navyše sa nad tebou zľutujú a dovolia ti napríklad vysušiť si topánky pri rozohriatom krbe. Popri portugalskej trase je našťastie takých miest dosť. Nikomu tam nepríde zvláštne, že máš krosnu ovešanú mokrými ponožkami a keď vojdeš dnu, vytvorí sa pod tebou malý oceán, raz z vody, inokedy z piesku. Hoci väčšina miestnych camino nikdy nešla, k pútnikom majú úctu a pochopenie.

Benefitom púte je určite ubytovanie alias albergues, ktoré sú roztrúsené po všetkých trasách približne tak, aby ti na každý deň nejaké vyšlo. Alebo aspoň na každý druhý. A hoci v Portugalsku ani v Španielsku nie je zvykom mať kúrenie, albergues sú na zimu a dážď vybavené krbom alebo priamotopmi. A to väčšinou stačí na to, aby sa cez noc ponožky, topánky aj tričko vysušili.

Hlavne nohy v teple

„Dávajte na seba pozor a hlavne nohy v teple,” lúčil sa s nami pred cestou Hankin otec. To sa ľahko povie, ale skús to, keď prší tak, že je úplne jedno, či mláku preskakuješ alebo do nej šliapeš. Ale svet je aj tak krásny, aj keď do toho krívaš a Karol sa ozýva pri každom kroku.

To mi pripomína, na múdrom internete nájdeš kopu skvelých rád k starostlivosti o nohy na pešej púti. Napríklad nosiť dvoje ponožky, aby sa chodidlo toľko netrelo a nevznikali pľuzgiere. Funguje to, fakt. Škoda, že som na to prišla až v polovici cesty. Každopádne musím povedať, že môj barefootový Karol bol oproti Hankiným viacerým len malá salámka, čo si dala povedať, a za dva dni zmizla. Hanka, v odporúčaných odpružených pohorkách, si s nimi užila zábavy oveľa viac.

Ďalším zázrakom je tejpovacia páska, ktorá vie uľaviť boľavému kolenu a tým aj bedru. Kým ťa nezačne bolieť to druhé. A neskutočným liečiteľom je nechtíková masť. A natierať chodidlá ráno aj večer. Verila som, že tento zvyk mi zostane aj doma. Starostlivosť o nohy, ktoré ťa celý život nosia, je predsa zásadná. Ale poznáš to, keď si spomeniem raz za týždeň, aj to je úspech. Nebuď ako ja.

Radosti všedných okamihov

Ísť vo dvojici má niečo do seba. Máš s kým zdieľať tie tisíce nadšených zvedavých myšlienok o živote, komu sa sťažovať na boľačky na tele a komu dookola opakovať, že si hladný. Je však veľmi dôležité nájsť v tom všetkom balans. Pretože niekedy, a ku koncu cesty čoraz viac, vzniká prirodzená potreba ticha a šliapania. Ďalej. Sám. V spovedi vlastných myšlienok.

A inokedy je zas potrebné tieto zahĺbené chvíle narušiť dokonale absurdným okamihom čistej radosti. Keď niekto z vás nečakane vypustí hlášku storočia: Pozri, stal sa zo mňa milionár, vlastním dva obrovské bazény. V topánkach! Alebo stretneš sedemdesiatročnú babičku v dlhej softshellovej sukni namiesto zástery, ktorá ide camino už po štvrtý raz, a nasávaš od nej múdrosť sveta aj strach zo štiavnic. Nakoniec od nej dostaneš telefón a prísľub, že keď prídeš do Austrálie, máš kde zložiť hlavu. Keby mohla, určite by nám upiekla aj koláče. Oproti jej 600 km z Lisabonu v sandáloch sme s našimi 260 km a polovičným vekom úplné maslá. Kiežby som raz bola ako ona.

Už tam budeme?

Denne sme prešli okolo 30 km. Na začiatku sa zdalo tých 260 neuveriteľne ďaleko. A ako ubúdali, rástlo nadšenie, že cieľ je bližšie. Len čo sa však začal približovať až podozrivo veľmi, objavilo sa zas sklamanie, že celé to dobrodružstvo raz skončí. Ale aj zvedavosť, aké to je, dôjsť do cieľa a stáť pred katedrálou. Posledné kilometre boli veselé. Počasie sa menilo ako na bežiacom páse a nám to už bolo úplne jedno. Rovnako ako to, že ku katedrále sme došli zdĺhavou obchádzkou. Pretože zrazu tam bola. V celej svojej kráse. A my tiež. Bol to neskutočne blažený pocit malého veľkého víťazstva, sprevádzaný smútkom z toho, že sa pomaly, ale isto končí.

Camino prináša veľa ťažkých, ale krásnych chvíľ, únavu, vyčerpanie, hlad, smútok aj clivotu, no hlavne smiech a radosť. Uvedomíš si, aké dokonalé je ľudské telo. Akí vďační mu máme byť. Že keď niečo bolí, má to svoj dôvod, a väčšinou si za to môžeme sami. Napríklad aj zle zvolenou obuvou. To však nie je môj prípad, ísť v barefootoch bol úplne skvelý nápad.

Či by som šla znova? Jasné, pokojne hneď zajtra!

Púť Camino de Santiago absolvoval aj fotograf, dobrodruh a sprievodca za polárnou žiarou, Marek Rybář. Celých 110 km pohodlne zvládol v modeli XERO SHOES HFS.

Pozri si jeho video z cesty: